PAPUA NOVA GUINEA

Krajina ma cez 5 milionov obyvatelov, miera nezamestnanosti je podla mojho odhadu 85%. Ludia sa prechadzaju po uliciach, kazdy ma svoju slamennu strechu nad hlavou a na poli taro alebo sladke zemiaky, ktore ho uzivia. Podpora v nezamestnanosti neexistuje rovnako ako socialny a zdravotny system. Krajina je velmi bohata na nerastne suroviny a olej, ale pri sucasnom svetovom vladnuti velmocami, by si len skusila diktovat ceny, za ktore chce suroviny predat. Prakticky so ziadnou armadou by ju Australia, alebo US obsadili za pol dna a opat by bolo koho vesat... A tak domaci nadavaju na svoju vladu, chudak Michael Somare je medzi mlynskymi kamenmi. Vyzera, ze tohtorocne volby v juni uz asi nevyhra.
PNG ma 867 jazykov. Strme udolia a rieky oddeluju jednotlive kmene. Kazde udolie hovori svojim jazykom, ludia zvykli bojovat jeden proti druhemu, kazdy sa ohradil vysokymi hlinenymi stenami a klany navzajom nekomunikovali. Dnes hovori 80% ludi jazykom Pidgin, ktory bol umelo vytvoreny ako zmes anglictiny, nemciny a malajciny s pouzitim novych slov. Vznikol asi v 18. storoci, ked bieli kradli ludi z ostrovov v tichomori za ucelom predaja do otroctva. Takto sa vyvinula rec otrokov, ktori sa obcas vracali domov [cca 20%, ak nezomreli] a priniesli jazyk so sebou. Pidgin sa rovnako pouziva na Salamunovych ostrovoch a v podobnej forme na Vanuatu.
Cinania si nasli cestu aj sem. Kazdy majitel obchodu je cinan. Miestni ich nemaju radi, lebo im nerozumeju a cinania tam svojou mentalitou nijako nezapadaju. Moze kludne vzniknut to, co na Salamunovuch ostrovoch, kde cely chinatown vypalili.
Muzi so zenami malokedy idu spolu a nikdy sa nedrzia za ruky, alebo nevyjadruju iny prejav naklonosti. Zena nesmie stat nikdy vyssie ako muz a nikdy si nesmie sadnut alebo prejst ponad muzovu batozinu. Chlapi si podaju ruky a potom sa este aj 5 minut spolu drzia aj ked kracaju, vyzera to vtipne, ale je to velmi priatelske gesto, ktore vyjadruje uctu tomu druhemu.
Svine su tu velmi vazene, vidiet ludi ako ich vencia na spagatiku po dedine. Na rozdiel od nich, psy su odkazani na odpadky a su vsetkym ukradnuti.
Ciest je tu len velmi malo, vsade sa treba dopravit lietadlom, alebo lodou. Internet je takmer neznamy pojem a za cele 3 tyzdne som stretol iba troch bielych ludi. Vsetko je dost drahe, vzhladom na drahy import vsetkeho tovaru okrem domacich plodin. Banky neposkytuju v krajine so zarukou takmer ziadnu pozicku a ked tak len s 5 rocnou splatnou lehotou. Aj vdaka tomu sa tu nerozvija ziadny obchod. Iba bane na zlato a ine mineraly ukazuju, co drzi krajinu pokope. Kanadske, americke a australske spolocnosti sa predbiehaju, kto bude kde skor tazit. Vytazene uzemie vyzera ako mesacna krajina, revitalizacia je neznamy pojem a nikto nie je ochotny za nieco take platit. Na druhej strane nadherna krajina, ktora ma co ponuknut turistom je zlou propagandou posunuta na najspodnejsiu hranicu v zlocinnosti a tak si turisti ako svoju destinaciu vyberu radsej nieco ine. Podla mojho nazoru, tu nie je o nic nebezpecnejsie ako vo vsetkych vyspelych metropolach. Pri davke opatrnosti v mestach a vyhybanim sa konfliktnym zonam sa cloveku otvori nadherne miesto s najmilsimi ludmi na svete. Draha krajina sa tiez moze v okamihu stat lacnou, pokial clovek zostava s domacimi, je stravu z trhu a prepravuje sa pomocou lodi alebo PMV [public movement vehicle = normalna dodavka, kam sa dozadu vtesna co najviac ludi].

Prsalo kazdu noc a poriadne, ale rano bolo vzdy ciste, slnko vybehlo hned hore a tam nad hlavou sa drzalo a svietilo az do 2 poobede. Potom sa zatiahlo a poctivo cakalo na tmu, kym sa opat rozprsalo.

Mena 1 Kina [100 Toya] = AUD 0.45 = SKK 10.
Ceny v miestnej mene: Lacny Hotel 50-200, Jedlo v restike 20-30, na trhu 1-3, doprava 100km PMV 15, viza 85, pivo 5, priemerny zarobok K4/Hod.

Strucny dennik:

Port Moresby - velmi teplo a vlhko, moze byt 40C. Letisko strazi chlapik s M16, miestni chlapici z hotela sa mi ponukli, ze mi ukazu mesto, prenajal som si taxik a tak sme behali. Po zotmeni je viac ako nevyhnutne nevychadzat z hotela. Zhodou okolnosti som sa vsak zoznamil so Stanley Nandexom, svetovym sampionom v kickboxingu, ktoreho klubovi kamosi boli fajn partia a tak ma zobrali medzi seba. Vykrocili sme na ulicu, moj pocit bezpecia zacal az po 15 minutach, ked som videl, ze tito chalani fak vedia co robia a ze ich kazdy pozna a tak tu nic nehrozi. Stanley je narodny hrdina, pozna ho kazde male dieta v kazdom kute krajiny, kde som predstavil jeho meno ako mojho kamarata, mal som dvere otvorene. Tak sme prechadzali z baru do night clubu a dalsieho,.. a tak az do rana. Zrazu sa mi z najnebezpecnejsieho mesta sveta stal prijemny podnik, kde sa na mna kazdy usmieval. Skusam zut betel nut, maly orech, ktory sa pozuje, do toho sa prida kusok dlheho plodu [vyzera ako strapec z jelse], namoceneho v podrvenych musliach. Toto zuje 90% obyvatelov uplne stale. Vysledok je cervena kasa, ktoru kazdy pluje na zem. Vsetky chodniky a cesty po celej krajine su od toho cervene. Po jednom orechu sa chytam plotu, nevladzem stat na nohach, chodit uz vobec nie, obraz je dost rozmazany. Velmi silny ucinok je na prvykrat, telo si potom vytvori akusi imunitu, takze oni to uz necitia. Trva to asi 5 minut, je to ako po desiatich rumoch alebo niecom podobnom...

Po neprespatej noci sadam hned do maleho lietadla a sledujem ako dav ludi bezi popri nom, ked nasledne zosadame na travnik v Tari. Posledne mestecko civilizacie v horach. Vsetci ludia su nalepeni na plot letiska a skumaju ludi, ktori vystupuju. Mam z toho zmiesane pocity, kezde som tu sam biely. Jediny hostel je plny armady, ktora je tu uz niekolko tyzdnov na urovnanie sporov medzi klanmi. Tak sa ma ujima rodina Johna Kopaya, miestneho chlapika, ktory pracuje pre bansku spolocnost. Nevie pisat, ale zmes Pidgin a anglictiny spravi svoje. V tejto oblasti stale platia silne tradicie. Mnohozenstvo - John ma 30 zien a 52 deti. Chlap ma dom len pre seba, do ktoreho nikdy nesmie vstupit zena. Ona ma rovnako dom, kde byva s najmensimi detmi, niekedy je to v uplne inej dedine. Vacsie deti - chlapci, spajaju vo svojom dome a dievcata vo svojom. Ak hovorim dom, myslim tym slamenu chatrc, kde steny su z rohozi upletene z palmovych listov s ohniskom v strede, samozrejme bez komina - dym je uplne vsade.

Nikto nie je nikdy odhaleny, ani pri kupani. Niektori nosia stale tradicny odev, pripadne v kombinacii s vydobytkom civilizacie. Niekolko dni travim v tejto oblasti a chodim po dedinach s mojimi troma kamaratmi: Gero - Johnov syn, Pipe - kamos z dediny [v preklade ODPAD - po 50-siatom dietati, uz asi clovek nevie vymysliet lepsie meno..] a Keto - peacemaker troch klanov, ktory ma stale po ruke svoj luk a sipy. To, ze robi mier, tiez znamena, ze moze potencionalne zastrelit narusovatela poriadku. A tak sa pri nich citim dost bezpecne :-) Kazdy pozemok je obohnany hlinenym murom proti nepriatelom, kazde z tych mala aut tu ma, zeleznu siet na oknach proti narusitelom. Pomalovane domceky pre rakvy su vzdy na ociach okoloiducich a volaju po odplate za zabitie.
Za jeden den si priemerne podam ruku 300 krat snad so vsetkymi ludmi v dedine, pricom mi kazdy povie svoje meno. Kazdy ma vita, niektore deti vidia bieleho prvykrat, povacsine sa hned rozplacu a bezia co najrychlejsie prec. Hovoria, ze budu hovorit znamym story ako streli bieleho muza. Vsetci su velmi mili, podchvilu mi niekto da ananas, alebo cukrovu trstinu. Keto mi ukazuje ako sa striela z luku, vzapati mi daruje kopiju a 2 zo svojich sipov. Dostavam plno darov, najlepsia je 3kg 200 rocna kamena sekera, ktoru som vlacil 3 tyzdne so sebou. Keto pestuje kavu a marihuanu, ktoru predava banskym spolocnostiam. Prechadzame cez lianove mosty ponad rieky jeme kako, cize sladke zemiaky, ktore chutia ako pecene gastany, tiez banany a avokado, mohol by som to jest cely zivot. Chlapi sa ma snazia prehovorit aby som zostal zit u nich. Keto mi ponukne, ze mi postavi dom, Paul - pravy Huli Wigmen [nazov kmena] mi zase daruje jednu zo svojich izieb v jeho novom dome. Malujeme si ako vsetci tvare ilom a robime celenky z travy a kvetov. Objavujem bordel v dzungli, ktory je uplne zadarmo, chlapi pridu, zaspievaju si, spravia co chcu a idu domov. Vsade je plno pouzitych kondomov. Miestne zeny ma prenasleduju este 2 hodiny cez dzunglu. [biely chlap sa tam tak skoro neukaze]. Chlapi mi ukazuju tradicny odev, nakoniec ma maluju a navliekaju tiez. Asi by sa o tom dalo pisat dost vela, bola to jedinecna atmosfera, ked ludia okolo mna tancovali, spievali, radovali sa a ocenovali, ze som s nimi, jem ich jedlo a spavam v ich domoch. Najvtipnejsie mi pripadali ich otazky typu: "Aj vy pouzivate pri boji luky a sipy?"

Cez nadhernu travnatu, zvlnenu krajinu lovcov kazuara a kuz kuz [possum] do Mendi, dalej na Mt. Hagen a Kundiawu. Mt. Hagen som preletel s prilepenou kreditkou na spodku jednej nohy a peniazmi na druhej, fotakom skrytym pod obvinadlom z vnutornej strany stehna. To sa mi dokonale odkrvilo, takze som nemohol chodit. Pocit bezpecia bol vsak na mieste, hlavne ked som zazil ako sa ludia navzajom marovali macetami, armada ich rozhanala, ja som medzitym sedel v PMV kluckujuc medzi nimi. Bohuzial prave v tej oblasti, kde som chcel trekovat prebiehala vojna medzi klanmi a tak som musel ist dalej na vychod. Kundiawa sa mi uz zdala dost bezpecna, tak davam peniaze chlapikovi, nech mi ide kupit nejaky sveter na trh, polozil som si batok na korbu auta, ktore malo moj smer, to hned vyrazilo, ze som ho nemohol zastavit, sofer mi len zakyval, akoze sa vrati. Tak som tam zostal bez batohu, bez trochy penazi a este zacalo prsat. Po 10 minutach som si uz nebol isty bezpecnostou tohoto miesta, vtom sa vsak vratil chlapik so svetrom aj mojim batohom. Pozyvam ho zato na posuch. Nasledovala 4 hodinova cesta do Kegsegul po ceste, ktora by bola zla aj pre traktor. Male domceky, ktore boli niekedy umiestnene vysoko na svahoch kralovali obrobenym polickam aj v 60 stupnovom svahu.
Na palici je terc, ludia hadzu sipky za 2 Kina, kto trafi urcity pocet ma pivo prip Colu.
S Benom som sa zoznamil na korbe. Zobral ma na vystup na Mt.Wilhelm - najvyssi vrch PNG. Rano kracame okolo letiska v kopci vo vyske 2500mnm. Ben napina luk a cestou striehneme na kuz kuz. Rozprava mi o svojom dedovi, ktory: "He used to hunt people." Zastrelili ho az misionari, ked im kradol fazulu. Zabijali sa sipmi a kopijami kvoli pozemkom. Pre potvrdenie o zabiti, priniesol jeho hlavu, alebo nohu. Nikdy ludi nejedli, iba ziskavali prestiz a pozemky. Daruje mi jeden zo sipov po jeho dedovi. Tento stary kusok ma pre mna nesmiernu cenu. Ja mu davam darceky, ktore sem este nestihli prist. Snazim sa vidiet rajku - bird of paradise - vtaka na vlajke PNG. Bohuzial je to dost narocne, kedze miestni vystrielali snad vsetko, co sa hybe. Ked nieco vzlietne, uz za nim leti niekolko kamenov z praku. Prichadzame ku jazeram vo vyske 3500mnm. Dostavam vysokohorsku chorobu, hodi ma to na madrac v malej chatke pri jazere. Bolest hlavy, pocit na vracanie, nevolnost, nechut do jedla a pod. Proste len lezim a cakam. Po piatich hodinach som fit, s radostou beham hore dolu. Z vrcholu prave zliezol byvaly japonsky velvyslanec, s ktorych preberam 2. svetovu vojnu a misionarov, ktori pod ruskom pomoci domorodemu obyvatelstvu kradnu tie najlepsie pozemky, zabezpecuju informacie o nerastoch svojej krajine, palia stare modly a chramy a nicia kulturu krajiny. To vsetko len za ucelom obchodu, aby sa dalo s ludmi manipulovat. Vysvietena misionarska stanica iba niekolko kilometrov nizsie disponuje obrovskym hydrogeneratorom, ktory osvetluje snad kazdy meter stanice. Hned prvy dom domorodca za plotom je v tme a ludia po sumraku zostavaju pri plamenoch ohna. Tomu sa hovori pomoc v realite.
Snazim sa spat, o 1.30 rano sa budime, dazd akurat prestal, o 2.00 vyrazame. Svietime si baterkami v hustom poraste, ten sa neskor meni uz len na skalnate brala. Odpijam si z vody s benzinovym pachom. Este raz a to posledny. Vtom to prislo. Moje utroby zacali protestny strajk a dalsich 6 hodim som kazdych 5 minut vracal aj to co sa nedalo. Zobrali sme japoncovu flasu, v ktorej bol predtym benzin a v noci sme to moc neskumali. Ben si myslel, ze je flasa moja a ja ze jeho. Asi staci par kvapiek... Akokolvek som to nechcel vzdat a z poslednymi silami so sa vztycil o 6.00 rano, prave pri vychode slnka na vrchole v 4509mnm. Nechal som viat chvilu slovensku vlajku, mozno 1x na tomto vrchole a kochal sa vyhladom na celu PNG, ked je vidiet aj severne aj juzne pobrezie. Cely vrchol sa uz o hodinu ponori do mrakov. Neviem odkial zoberiem sily na cestu dolu a hlavne bez vody to je dost tazke. Prvy pramienok vody som vypil az do stredu zeme a od toho momentu mi vsetko preslo. Druhy usek uz vtipkujeme nateseni, ze sme to spravili. Dalsie PMV do Goroka, cestu nam niekolkokrat zatarasili vypalnici, pripadne dali pod koleso motyku, nevyzera to nikdy mierovo, ked 10 chlapov s macetami a kamenmi obstane auto. Kona sa tu rugby turnaj, tak chodim okolo, obzeram ludi na trhu, oni zase mna, som opat jediny biely v meste. Je Silvester, s miestnymi si davame zopar piv, von mi nikto neodporuca ist, lebo vsetci si dost vypiju a nasledky byvaju hrozive. A tak az do rana odvsadial znie O-Zone, co by hymna PNG.

Dalsim PMV brodime zopar riek do mesta Madang. Krmim uhorov, korytnacky, potapam s barakudami a do vraku americkeho bombardera B25. Cekujem nadherny Kranget Island, kde su zachody postavene mimo ostrov na vode. Plavim sa malou barkou cez obrovske vlny na Karkar Island, som cely mokry, fajn adrenalim. Cln mi zastavuje niekde v strede dzungle, z kazdej strany s revom vybieha niekolko ludi, neviem co robit, nakoniec sa z toho vykluje priatelske gesto radosti. Slapem s chalanmi do kopca, cestou trhame kokosy, ja sa v mlieku cely umyvam od soli. Dvojmetrovy had nam skrizil cestu, chalani zacali uskakovat, vraj je dost jedovaty. Starosta dediny Kevasob mi ponukne svoju postel a tak zostavam spat u neho. Davame chlebovnik s tekvicovymi vyhonkami a zoznamujem sa s celou dedinou. [asi 500 podani ruk] Rano sa pokusam vyliezt na vrchol a vidiet krater, kedze cely ostrov je len jedna velka sopka [1835mnm]. Zacina vsak prsat dost husto [1x cez den], chodniky sa premienaju na potoky, tak to vzdavam. Cekujem plaz s detmi, ktore na doskach surfuju. Niektori tu uz 2 dni cakaju na lod na pevninu, aby mohli predat svoje betel nut na trhu. Radsej sa dohadujem dopredu na dalsie rano, vyrazam o 5.30 z dediny aj so starostom. Berie ma lod z Kuru. Cely mokry zastavujem v Alexihafen pozriet stare japonske letisko a vrak bombradera. Misionarska stanica bola zalozena tu a nie v Madang, lebo tam boli kedysi Nemci. Minuly rok tu zomrela 27-rocna slovenka na malariu - sestra Frantiska. Okolo vraku americkeho tanku dalsim PMV do mesta.

Letim do Wewak. Cestou sledujem ustie dvoch najvacsich riek Ramu a Sepik. V meste hned cekujem moznu turu na rieku Sepik. Po kratkom hladani ma chlapik zavedie rovno do domu Steva Buku [47] - legendy Sepiku. O tomto chlapovi som pocul uz davno, ako o najlepsom sprievodcovi po rieke, ktory vsetko a kazdeho pozna. Z uctou mu podavam ruku a dohadujeme detaily. Myslim, ze sme si hned padli do oka, zostavam u neho aj spat. Steven si pamata ako jeho otec nosil okolo bedier kozu z netopiera a jeho matka iba travovu suknu. On sam ma na tele znamenia, ktore mu pravdepodobne vypalili ked bol maly. On bol v tranze a nevie ako sa to robi, technika sa prenasa z pokolenia na pokolenie az v urcitom veku. S jeho synmi sa kupem v teplom mori, pozeram mesto, trh, ucim sa Pidgin. S majitelom hotela nemcom, bulharom a amikom sa davame do reci na terase. Dozvedam sa plno informacii o blizkych ostrovoch a stavani ciest o rozdelovani penazi vladou, skutocne uzitocna konverzacia. Prvi bieli ludia.
O 10.30 vecer vyrazame. PMV prichadza pre nas, naberame ludi po vsetkych dedinach naokolo. Po 7 hodinovom sedeni na tvrdej uzkej lavici si necitim nic. O spani sa neda hovorit, vzdy ked som zadriemal, hlava s telom sa mi nahla dopredu, mne sa zasnivalo, ze je predo mnou stol, o ktory sa da opriet a tak som asi 10x skoro zletel na podlahu. 5.30 rano som uvidel Sepik sirsi ako Dunaj v BA, hlboky 50m, v usti 200m. Sadame do jednej z 15m dlhych lodi vytesanych z jedneho kusu dreva. Dost vratke kanoe sedi iba 30cm nad hladinou. Mierime do dediny, nabrat kormidelnika. Vyrazame uzkou rieckou cez dzunglu ku jazeru Chambri. Cestou vidime desiatky orlov, volaviek,..otvara sa nadherna sceneria oklo jazera. Orol chytil netopiera zo stromu. Zastavujeme na ostrovceku, kde davame susene ryby. Pozerame dediny, v jednej akurat porcuju krokodila na veceru. Robia sago z palmovej duziny, ktore sa je v podobe placky s rybou. Nema ziadnu chut, ale zasyti. Vsetky domy su na koloch, voda obcas vystupi az ku dveram. Domy hned pri vode su aj 5 metrov nad zemou. Podlaha je z palmovej kory, skoro ako parkety, obcas je tam nejaka diera a pod nou 5 metrova jama, zvlast pre male deti, mi to pripadlo dost bezpecne.. Ohen sa robi priamo v dome, klasicky ziadny komin, vsetok dym je dnu, tym sa vyzenu komare. Tych tu byva miliardy, az cez nich nie je vidiet, je to najmalarickejsia oblast. Dnes ich je tu vsak malo, aj tak sa vsak stale repelentujem. Vecer spime v jednom z domov, ked zapnem celovku, asi 2 miliony musiek a ineho hmyzu sa sustredi okolo mna. Hned mi pribehli na pomoc 2 modlivky, ktore to zacali lapat, potom ako sa usadili na mojom stehne. Spim v moskytiere, unaveny z predoslej noci. Kupeme sa v tej blatovej vode, treba si davat bacha na ryby, lebo maju dost ostre zuby. Tak si drzime potrebne casti a stale sa hybeme. Chlapik vyrezava kanoe, trva mu to rok. V dedine maju chyteneho kazuara [pribuzny emu], je klacek, zuri uz pri pohlade, ma neuveritelnu silu, ak by tam nebolo pletivo, asi by ma sejmul. Zase sago a ryby, na spestrenie ananas. Spat na Sepik, po hladani zarastenej vodnej cesty. House Tambaran - dom muzov, miesto kde sa stretavaju je tabu pre zeny. Som v najstarsom na Sepiku, ma vyse 200 rokov. Vysoke stlpy s vyrezavanymi motivmi drzia strechu vo vyske 9 metrov. Vnutri je plno vyrezavanych soch, ktore su tak typicke pre tuto oblast a povazuju sa vo svete za jedny z najhodnotnejsich. Miestni mi predvadzaju svoje umenie na vyrezavanych bubnoch, tiez z jedneho kusu dreva. Dediny su jedna krajsia od druhej. Spime v Yentchenmangua, domorodci hraju volejbal, co vyzera ako narodny sport popri sipkach. Rano 4.30 do Pagwi a PMV do Wewak cez rozburenu rieku, kedze strhlo most..

S batohom plnym dreva a musli v roznej podobe odlietam spat do Madang, Moresby, Brisbane a Sydney.
Este by to chcelo dalsi mesiac pozriet si viac...