Ukrajina zázrakov

 

 Vytáčam už asi desiate číslo. Po desiatom zvonení položím a vytáčam znovu. Bilancia môjho trojhodinového telefonovania je nakoniec veľmi prostá. Z tridsiatich volaných je polovica nezvestná a ďalších pätnásť ľudí sa delí na tých, ktorí sa po vyslovení môjho návrhu odvolajú na množstvo roboty alebo iných povinností ako ísť ku babke a pozbierať nejaké plodiny. Mnohí sa však pri slove Ukrajina zľaknú a už o tom nechcú počuť. Slovenské telekomunikácie ma však po malých rozhovoroch nakoniec predsa spojili s kamarátom Miňom a mohol som začať písať tento príbeh.

 

 Ako všetky cesty aj táto sa začala tradične. Nádherné retiazkovanie pravého slovenského moku predznačilo najbližšie dianie a tlačiareň vytlačila pečiatky, ktoré zasa predznačili určitú úľavu pri použití ŽSR. Víno na stanici bolo obzvlášť chutné od pezinského veksláka menom možno Juraj, ale kľudne možno aj Peter alebo Jerguš.

 Keď sme boli konečne pripravení na cestu, polnočný rýchlik rozbehol svoj nočný koncert, kde sa strieda prechádzanie výhybiek s tónmi pri zvaroch a spojoch častí koľajníc. Malá dišputa o Leopoldove, kde býva moja babka, s chlapmi vystupujúcimi práve v tejto stanici, sa vystriedala so spánkom. Margecany, kde mi prvé denné svetlo vkĺzlo do očí, mi nesplnili moju prosbu, aby som mohol zaregistrovať krajinu a okolie. Moja zvedavosť aj keď veľká, bola v tej chvíli menšia, ako únava a tak okno vozňa opäť zahalila tma. Moja snaha bola márna aj pri Kysaku a preto si pamätám až zvuk Košického ampliónu, ktorého prízvuk mi ostro zarezonoval v ušiach. Koncert sa skončil a vystriedalo ho ticho ranných sobotňajších ulíc. Iba občas vresk studeného motora Škody 120 prerušil túto spavú atmosféru a zdalo sa akoby chcel nahradiť budík, ktorý sme v toto ráno nepočuli.

 

 Lístok na dverách do zahraničnej pokladne na autobusovej stanici prezrádzal, že niečo z Ukrajiny siaha až sem. Košice – Užhorod = $3,5.

 V autobuse všetko prebiehalo fajn, všetci boli mĺkvi. Okolité polia nás vítali hmlou a pred nami sa začal dvíhať slnečný kotúč. Rozprávame o neprítomnosti civilizácie v tomto kraji, o neobrobených poliach, o okresných mestách s 3000 obyvateľmi, až míňame Tibavu, čo je posledný bod môjho doterajšieho pôsobenia na planéte v smere na východ.

 

 Ešte krátke zastavenie sa vo Vyšnom Nemeckom, kde nás veksláci prehľadávajú pohľadmi aj cez sklo. Šofér si nakupuje potraviny, čo nás nijako neprekvapuje. Ešte 200 metrov a už je tu prvá rampa. Rada osobných automobilov zväčša ukrajinskej ŠPZ-ky tu viditeľne čakala už hodnú chvíľu, ktorá sa dala rátať na hodiny. Naša linka však mala prednosť- to bolo asi to, začo sme zaplatili sumu dvakrát vyššiu od očakávanej.

 Myslel som, že teraz vojde colník do autobusu a udeje sa všetko ako zvyčajne. Nestalo sa. Čakalo nás niečo ako veľká autobusová stanica, kde slovenskí colníci nemali dôvod ponáhľať sa. Prezeranie dokladov a batožiny trvalo večnosť, ktorá sa znásobovala počtom zastavení v rôznych búdkach. Všetci sme zrazu pochodovali, každý samozrejme s celým svojím nákladom, do blízkej budovy.

 Keď sme konečne vystáli radu neustále vtipkujúc na margo Ukrajincov, prišlo na lámanie chleba. Moje grimasy, ruská výrečnosť, ani hádky neobmäkčili srdce tej ženy za okienkom. Potreboval som pozvanie, zdravotnú kartu, prípadne namiesto pozvania „Voucher“. Pri debate s druhou ženou, ktorej srdce bolo ešte chladnejšie, sme pri hádke skoro dosiahli to, že sa do tejto krajiny nikdy nedostaneme. Moju zdravotnú poistku pre celú Európu odmietla s konštatovaním, že jej krajina rozhodne do Európy nepatrí. To som si začal postupne uvedomovať aj ja. Naša zvedavosť pre to, čo sa nachádza za hranicami začala pomaly narastať. Zdravotná karta, ktorú sme si po desiatich minútach kúpili za $4 stála na slovenskej strane 40Sk. Tam sme sa totiž vrátili, aby sme si kúpili Voucher za 70Sk, čo o 200 metrov ďalej znamená znovu 4$. Po zistení, že zdravotná karta sa dá kúpiť aj tu, som po prvý raz zovrel päsť pri myšlienke na spravodlivosť za klamstvo chladnej ženy.    

 Autobus už samozrejme odišiel, lebo nemohol čakať, kým prejdeme znovu celou tou parádou. Šoférovi sme sa poďakovali, aj zato, že nás tak dôkladne oboznámil s podmienkami prechodu za hranice.

 Pobehovanie medzi rampami sa už prehuplo do druhej hodiny a začali sme sa tam cítiť ako doma. Od poslednej rampy nás znovu vrátil malohlavý lampas, lebo nám ešte chýbala do série posledná pečiatka. Začali sme vtipkovať, čo bolo obzvlášť smiešne pri téme drogy a zbrane. Vysmiati colníci však boli príma chlapi a tak sme to odbavili veľmi rýchlo. Na rozdiel od nás tváre siedmych Ukrajincov, ktorých tašky začali na stoloch spoznávať pohraničný vzduch, nejavili ani len náznak úsmevu. Za poslednou rampou začala radosť z toho, že sme konečne v pekle, čo sme oslávili prvou fotografiou s bronzovým partizánom.

 

 Taxikárov sme odmietali skalnými pohľadmi a po 300 metroch chôdze sme narazili na ďalšiu rampu. Bol to asi signál, aby sme určite nezabudli, kam sme sa dostali. Jej význam však spočíval skôr v tom, ako zabrániť prípadnému šialencovi prejsť hranicu v dvestokilometrovej rýchlosti a zutekať s tejto krajiny. Novú asfaltku vystriedali mačacie hlavy, ktoré chýbali v neurčitých intervaloch. Podobne to bolo aj s hĺbkou a šírkou jám. Inak táto cesta bola na naše pomery takmer nezjazdná. Tabuľka Užhorod už prežila svoje, ale naďalej len mlčky stála, lebo vedela, že jej výmena zatiaľ rozhodne nie je naplánovaná. Prvá benzínová pumpa nám oznámila okrem ceny totožnej s našou, aj stupeň vyspelosti. Postupne pribúdali domy, obchody, bary, aj prvý semafór.

 Zastaveníčko pri tabuľke „turističnyje informacije 200m“ sa skončilo po necelých 400 metroch nikam vedúcej cesty. Naša opatrnosť si porozumela s nohami a obrat o 180° predznamenal priblíženie sa k centru.

 Pešia zóna v dĺžke 100 metrov sa nevyznačovala vôbec ničím, iba dominanta žltého neoklasicistického kostola nás lákala ďalej. Po prezretí veľmi nevkusnej publikácie o tomto meste sme začali mať predstavu o pamätihodnostiach a tiež o kvalite tlače tejto kultúry.

 Kostol bol plný ľudí, vzhľadom na sobotnú dopoludňajšiu hodinu a malé námestie sa hemžilo nevestami v krásnych bielych rúchach. Moje rúcho však bolo snáď to najhoršie, ktoré sa dalo v tomto meste vidieť. Batoh, ktorý sa mi samovoľne začínal rozpadať na pleciach strašil aj okoloidúcich a môj pocit dokonalej ochrany bol na správnom mieste.

 Hrad nad mestom, kam sme vystúpili pripomínal skôr renesančnú leopoldovskú pevnosť a vnútro sa dalo charakterizovať ako kaštieľ so štvoruholníkovým pôdorysom s nádvorím.

 Výhľad pripomínal pohľad na mesto bez výraznej dominanty a ak nerátam komín blízkej fabriky mohlo ísť napríklad o Nemšovú. Keď mi zrak dopadol na neďaleké členenie kopcov, rozoznával som Užskú dolinu v celej svojej kráse a niekde vľavo som tušil domov. Avšak neznáma pravá strana ma napĺňala viac ako zvedavosťou, svojou tajomnosťou a pocitom niečoho cudzieho.

 Vstup do expozície nám odhalil zelené steny, preglejku na zaobleniach klenbových častí a tiež výstavu prírodných exponátov. Medzi najzaujímavejšie objekty patrila sýkorka s napoly odpadávajúcim krídlom a vzorky úrod pšenice a jačmeňa v bilancii za niektoré päťročnice. Po prezretí ľudových krojov a hudobných nástrojov som však márne hľadal historický nákres objektu alebo zmienku z histórie. Bývalý režim sa dôkladne postaral o zahladenie stôp a tak sa dnes o ľudské vedomie zasa starajú sýkorky.

 Malá konverzácia s mladou sprievodkyňou dopadla v konečný neprospech nášho večerného ubytovania. To neprichádzalo do úvahy ani v priľahlom skanzene. Prechod cez rieku Už bol za nami a centrum sa zmenilo na klasickú ulicovú zástavbu lemovanú stromami. Terasa s nápisom „Čarnogorskyje“ nám poskytla rovnomenný mok, ktorý sa nielen farbou, ale aj chuťou vcelku podobal nášmu. Pri druhom kúsku sme si uvedomili, že v tomto meste sme dosiahli maximum a takto jednoducho, sa to nemôže skončiť.

 

 Skrsla v nás potreba žiť a vidieť viac a tak sme sa zhodli na najbližšom mestečku, ktorého meno sme sa mali dozvedieť s prvej mapy.

 Cesta na autobusovú stanicu sa vyznačovala iba tým, že som sa chvíľu cítil ako v Piešťanoch na námestí, pri pohľade na funkcionalistické riešenia budov a tým, že hľadanie záchodu je tu vždy márne. Jediná stavba, ktorá sa tu v súčasnosti stavia, je obrovská bazilika s kupolou, čo poukazuje nato, ktorá z vrstiev prosperuje. Pri ceste ešte stihneme nakúpiť pollitrovú vodku, ktorá tu dosahuje tretinovú cenu našej.

 Infraštruktúra je rozvinutá do tej miery, že aspoň funguje. Autobus plno naložený ľuďmi praská aj pod ťarchou batožiny v podobe sliepok, kufrov a tašiek umiestnených na streche. Pri druhom zaradenom stupni na rovine má stále takmer nulovú rýchlosť a z výfuku sa valí hustý čierny dym. Vieme, že autobusom nejdeme a stanica nám tiež neponúka žiadnu mapu. Jediní ponúkajú svoje služby veksláci, ktorí aj napriek môjmu zovňajšku usúdili, že som ten správny pre nich. Bolo to asi z môjho pobehovania po stanici a hľadania aspoň jediného údaja o čomkoľvek. Moja kamenná tvár sa však rúti ku železničnej stanici. Vidím obrovský rušeň, za ktorým sú dva vozne pripomínajúce svojím vzhľadom deportovanie židov. Plný vlak ľudí sa pomaly rozbieha po tých širokorozchodných koľajniciach smerom na juh. Očarený týmto divadlom som v tom momente rozhodnutý. Vzápetí nachádzam bronzový reliéf mapy na stene. Bežím pre Miňa, kupujeme chlieb, v sekundách sa rozhodujeme pre mesto Perečin, kupujeme lístok, naskakujeme, či skôr šplháme sa do výšky otvoru vo vozni, ktorý sa v tom momente dáva do pohybu.

 Prekvapuje ma šírka vagóna ako aj jeho vek. Sedíme na drevených laviciach a z čela cez líca ku brade mi stekajú kvapky potu. Je to tu ako v spoločnej saune, kde sú všetci oblečení a hladnými pohľadmi sa pozerajú jeden na druhého. Mĺkve tváre s kalnými očami sa pozerajú do prázdna a len začas počuť živý rozhovor.

 Dávame si chlieb, ktorý ešte teplý je zvlášť chutný. Tričko mám prilepené na telo a chlapec predo mnou vyzerá akoby vyšiel zo sprchy. Kvapky sa mi v najnižšom mieste brady spájajú a padajú na zem. Malý chlapček pribehne ku mne a pýta si chlieb. Nechce si odlomiť, tak to robím sám a v tom mu Miňo podáva malú horkú čokoládku, ktorú sme dostali namiesto vrátenia drobných pri platení, čo je tu bežný zvyk.

 Pre istotu schovávam aj chlieb, ktorý očividne priťahuje zraky mnohých kalných očí.

 Rýchlosť 20 km/h nie je práve tá, ktorou by sme sa mali niekam dopraviť, ale pri pohľade na koľajnice, ktorých zakrivenie prezrádza, že sa možno  nevykoľajíme, si uvedomujem, že je vlastne fajn, že ideme. Míňame už asi desiatu zastávku a vlak sa pomaly zarezáva do Užskej doliny smerom na sever. Mám z toho celkom dobrý pocit, keď viem, že hranica sa nachádza stále na hrebeni kopcov vľavo.

 Pýtame sa už asi tretíkrát, kedy bude naše mesto a až po hodine cesty čítam nápis PEREČIN. Posledný schodík je asi vo výške 1,10m a tak sedemdesiat ročná babička skáče dolu na kamienky, kde jej v tom momente pomáhajú dvaja chlapi.

 

 Naše kroky smerujú do staničnej haly, kde sa informujeme o odchode na druhý deň. Z dvoch vlakov za deň si vyberieme jeden a poberieme sa do vedľajšej miestnosti.

 Tá nepredstavuje nič iné ako staničnú krčmu. Zlatá pani výčapná mi po oznámení, že im už došlo pivo zvesí poslednú fľašu z výstavnej poličky. K tomu sa pridá vodka a dvaja miestni, ktorým je ešte aspoň rozumieť. Keď sa ponúknu, že nám ukážu mesto súhlasíme a zastavujeme v potravinách s krčmou asi po 200 metroch. Z malej terasky pred obchodom je výborný výhľad na hlavnú ulicu, kde sa premávajú ľudia. Premávka je zanedbateľná vzhľadom na číslo 20 000, ktoré určuje počet obyvateľov v tomto mestečku. Nechceme sa s Miňom rozsedieť a preto po prvom odchádzame. Našim dvom spoločníkom sa to zjavne nepáči a tak sa po ulici posúvame len veľmi pomaličky. Konverzácia naberá na hlasitosti, nakoľko jeden z nich oblečený v zelenom, už v tomto momente zjavne zbeh, sa ešte nechce vrátiť do kasární. Nato mu to druhý starší pán vyčíta a my sa chceme oddeliť, ale to zasa nechce nikto z nich. A tak nás to prestáva baviť a pokračujeme smerom ku kostolu. Pridali sme do kroku a už kráčame po návrší, keď nás tu zrazu dobehne udýchaný zbeh so smrteľným výrazom na tvári. Sme síce priateľskí, ale odmeraní a neústupní. Zbeh odchádza, ešte mi na pamiatku strhne svoj odznak z uniformy, ktorý mi dodnes leží na stole a my prekračujeme bránu cintorína. Bol som možno rozrušený, možno nevšímavý, ale historický sloh tamojšieho kostola mi unikol. Pohodlné sedenie na múriku s hompáľajúcimi nohami sa vyznačovalo tiež konverzáciou s mladou Ukrajinkou zberajúcou v záhradke fazuľu. No jej dosť hanblivý postoj a nebezpečenstvo útoku otca, prípadne brata, či priateľa tejto slečny odradil aj Miňa v ďalšom slovnom prejave.

 Keďže sme týmto pádom vyčerpali všetky pozoruhodnosti mesta, náš záujem sa sústredil na centrálnu miestnu „kantínu“, kde sa malo nachádzať to, po čom sme túžili.

 Každá krajina, takže aj U-krajina sa pozná podľa troch východiskových kritérií, ktoré predstavujú telekomunikácie, infraštruktúra a záchody. Tie prvé dve si človek uvedomí rýchlo po zahliadnutí telefónnych búdok, ciest, či železničných koľají. Avšak záchody si každý vychutná pri vlastnej potrebe.

 Inak tomu nebolo ani v kantíne s nádherným sedením vonku s pergolou, krbom, kde sa piekla pizza, drevenými lavicami a slnečníkmi s reklamou ZIP. To WC sa nachádzalo ukryté za rohom. Klasická polorozpadnutá drevená latrína, z ktorej sa niesol prenikavý zápach bola uniformná pre obe pohlavia a neskôr pred ňou stáli ľudia v rozptýlenom rade.

 

 Pivo vystriedalo druhé a tretie, potom pizza so všetkým, čo sa dalo na ňu naniesť. Osadenstvo pozostáva zväčša z mladých zabávajúcich sa ľudí, ako sa to len v sobotu dá. Zhluk mladých približne nášho veku sedí okolo stola úplne v rohu. Ich hlučná zábava nikomu neprekáža vrátane nás, avšak ich pohľady už od prvej chvíle neboli priaznivé.

 Výborná muzika sa striedala s pivom a s pohľadmi, ktoré sme si vymieňali s piatimi mladými slečnami sediacimi oproti. Boli skutočne krásne a aj pri mojom tvrdení, že Slovenky patria medzi najkrajšie som si uvedomil fakt, že je tomu minimálne tak aj pri Ukrajinkách. Miňo to už po polhodine nemohol vydržať, keďže  bolo zrejmé, že sa bavia o nás a tak stále na mňa naliehal, aby sme dali nejaký podnet. Dopadlo to tak, že ma vyprovokoval a za chvíľu sme s nimi sedeli spolu pri stole. Pili vodku z fľaše, ktorá bola na stole. Tá sa začala rozlievať aj medzi nás a keď padla vytiahli sme svoju. Dozvedeli sme sa totiž, že sa môže piť v podniku aj vlastný alkohol. Prišli pomalšie skladby a my sme si niečo zatancovali. Celý večer sa niesol v znamení pohody a vedľa mňa sedela Liza Minelli, s ktorou som viedol dlhý dialóg, ktorý sa dal možno niekedy nazvať aj monológom. Na chvíľu som si presadol a keďže moja rozprávanka nabrala na rýchlosti, s chlapom pri vedľajšom stole sme vymenili ruštinu za angličtinu. Netrvalo to dlho a večer sa chýlil ku koncu, keď nám oznámili, že je záverečná.

 Cítil som sa na prechádzku a bolo mi veľmi príjemne. Tešil som sa ako si nájdeme nocľah, rozložíme spacáky a s pocitom pekne stráveného dňa vnikneme do veľkej ríše snov.

 

Čakám pred bránou na Miňa, ktorý si dáva bozky na rozlúčku, keď vtom vidím, ako sa okolo mňa ponevierajú chlapi z rožného stolu. Iba tak stoja a čakajú. Miňo vychádza, nestihneme prehodiť ani jednu vetu, keď sa vtom za nami zatvorí brána a okolo nás stojí približne dvanásť výrastkov. Ešte v prvú minútu sa zdalo, že to bude priateľské: “Odkiaľ ste?“ a tak, ale nebolo. Namiesto toho tam bolo: „Éto naš rajon!“ a na Miňove: „My druzjá,…“,: „My ne druzjá!“. Vtedy som pochopil, že nie sme na správnom mieste a aby som to vyriešil, položil som otázku: „Kakyje prablemy u vas?“. Dostal som náležitú odpoveď vo forme podobnej otázky akurát s dôrazom na predposlednú slabiku: „Kakyje prablémy?“ a tiež s dôrazom na úder pravej ruky do ľavej polovice mojej tváre.

 Ten úder sa mi zdal slabý, možno som v tom momente dostal druhý do rebier, to neviem, možno som nemal čas to registrovať, kým som si uvedomil, čo sa deje. Ešte som stihol posledný pohľad na Miňa, ktorý mal tiež zjavne podobné problémy. Ale to som už nestačil zachytiť, lebo vtom som sa vytrhol a prerazil som si cestu z obkľúčenia von. Rozbehol som sa po asfaltovej ceste smerom na horný koniec mesta avšak môj beh ešte ani nezačal byť behom, keď sa na môj batoh zavesili dve telá. Moja tiaž začala klesať smerom dozadu a začalo mi hroziť že spadnem. Uvedomil som si, čo by sa stalo v takom prípade, ako by sa môj pohľad upieral zdola na desať ruských ksichtov, ktorí ma kopú z každej strany. Jedno obzretie dozadu mi to potvrdilo, keď som za sebou zbadal desať bežiacich postáv. V tom momente batoh, ktorý sa už nedal udržať padol k zemi, kde som ho zanechal. Tí dvaja, ktorí sa ho držali chvíľu zaostali aj s ním. Vtom vidím ako asi meter za mnou bežiaci chlap nadáva a hádže sa po mne. Tesne som uhol a jeho ruky som slabo zacítil na svojom chrbte. Chvíľami ma premkol strach, chvíľami zlosť, lebo som si uvedomil, že ak sa niekto po mne hodí ako brankár po futbalovej lopte, asi niečo nie je s ním v poriadku. Môj opitý beh pokračoval ďalej, keď vtom sa moje pľúca sa dožadujú patričného oddychu a prejavujú to výrazným pichaním v hrudi. Jeden z tlupy bežiacich šialencov sa priblížil na pár metrov a jeho dych zreteľne cítim na svojej šiji. Zastanem, otočím sa, trvá to dve sekundy a som zoči-voči chlapovi, o ktorom viem iba to, že buď on, alebo ja. Ľavačka mi vyrazí a chlap padá so šialeným revom k zemi a držiac si tvár kričí na kamarátov, aby ma minimálne zabili. Vtom veľmi rýchlo chápem situáciu nastávajúcu s blížiacou sa hordou a znovu rozpútam svoj beh. To mi dlho nevydrží a tak sa chcem skryť, ale úzka ulica lemovaná stromoradím a po každej strane rodinnými domami mi nič neposkytuje. A nápad preliezť bránu a nechať sa sejmúť peniacim dobermanom tiež neberiem ako moc dobrý. A je tu jedna z mála svietiacich lámp na tejto ulici. Moje pľúca už idú opäť na dlh, vbehnem do kruhu svetla a vzápätí sa ocitám v tme. Ten rozdiel medzi pásom svetla je tak veľký, že mi to vnukne nápad. Stojím, počujem krik a dychčanie. Som pripravený. Chlap prebehol pásom svetla, ktoré ho na chvíľu osvetlilo a spôsobilo, že za kruhom som bol neviditeľný. Prebehnutie hranice tmy potom zapríčinilo u ukrajinského občana stratenie rovnováhy, pád na zem a z jeho hrdla sa ozval prenikavý rev. Povolil som päsť zo zovretia, potriasol a s pribúdaním tieňov v kruhu svetla som sa rozbehol ďalej. Tu som to už poznal, ešte sto metrov a bude malá ulička doľava, potom stále hore okolo domu, kde poobede mladá slečna okopávala fazuľu. Napravo bude kostol a hneď za ním je veľký cintorín. Tma pod obrovskými lipami mi vyhovovala aj keď som z času načas zakopol o kamennú dosku hrobu. Na konci som si od vyčerpania ľahol medzi hroby a so zatvorenými očami počúval zvuky noci. Desať minút uplynulo ako voda a cintorín je mĺkvy. Strasiem zo seba rosu a vydám sa inou cestou späť. Schovávam sa v tieňoch stromov a lámp. Cítim sa ako panter zakrádajúci za svojou obeťou, ale skutočnosť je taká, že som hnaný okradnutý psanec, ktorý stratil kamaráta. V mysli mi neustále výri, čo všetko sa mohlo prihodiť a pomýšlam na najhoršie. Vidina toho, ako Miňo padá hlavou na obrubník sa stupňovala a ja som ho stoj čo stoj musel nájsť. Už som skoro tu. Niekto ide! Tieň stromu ma zakryl a dvojica chalanov prešla snáď desať centimetrov do mňa. Točím sa okolo stromu podľa ich chôdze.

 Pred kantínou je plno ľudí a zapálene diskutujú. Miňa nevidieť. Rozmýšľam. Vrátil som sa kúsok späť a vtom ma to napadlo. Polícia. Ešte nikdy mi ten nápad nepripadal tak dobrý. Až teraz. Búšim na prvú bránu a keď sa rozsvieti a von výjde chlap päťdesiatnik, revom opitého byvola kričím aby ma zaviedol na políciu. Statný tatík je asi v polovici spánku, kedy sa obracia na druhý bok a zdá sa mu to ako najhorší nápad v jeho živote. Moje kliatby sú však zrejme presvedčivé a keďže som neústupný ani potom ako mi vysvetlí, že je to presne päťdesiat metrov od jeho domu dolu po ceste, ide si niečo hodiť na seba. Tepláky zakryli trenírky a gestikulujúc sa vydávame na cestu. Po zhruba minúte sme tu. Bolo to skutočne päťdesiat metrov. Tatík slušne zvoní, ja búcham a kričím. Konečne otvorili a ja sa vrhám na prvého v uniforme s monológom a vysvetľovaním s riadnou dávkou kriku. Nato sa postupne zobudí celá policajná stanica, čo činí šesť ľudí. Jeden je prítomný a piatim sa nedajú otvoriť oči. Myslím, že môj krik pôsobil skutočne preberajúco, lebo po chvíli si odo mňa vypýtali všetky doklady vrátane pozvania, zdravotnej karty a pasu. Keď všetko sedelo, prišli na rad srandičky, typu či som vôbec nejakého kamaráta mal. Nasledoval odvoz pred kantínu, kde som v niekoľkých pároch očí vybadal ako si prajú minimálne moju smrť. Výsluch bol jednoduchý. Všetci sa navzájom poznali a z tej tmy som si pamätal iba jedinú tvár vysokého blonďáka, ktorého som si všimol už pred tým a to len preto, že sa podobá na kamaráta Kisa z Trenčianskych Teplíc. Ten tu však nebol. Potrvdilo sa však, že som bol s kamarátom. Tiež sa však potvrdilo, že som vypil tri litre vodky, čím argumentovala krčmárka, najskôr matka jedného z útočníkov. To som sa dozvedel až na stanici, kde ma nechceli viac počúvať. Po argumente s vodkou som sa znovu rozkričal a chcel som, aby mi dali fúkať a odobrali krv. Tí sa na seba pozreli a mne bolo jasné, že ani nevedia, ako tie zázraky na prevedenie takejto operácie vyzerajú. Trval som na tom, že musia ísť so mnou hľadať môjho kamaráta. Nič. Teraz som zakričal vážne, že chcem volať na ambasádu do Kyjeva, načo som dostal odpoveď: "Désjať dolarov!". To ma už nahnevalo a začal som kričať niečo v zmysle, ako - môj otec je na vysokom poste a zariadim, že od zajtra nikto z nich nebude mať robotu a budú mať víza na Slovensko a pod. Myslím, že to zabralo, situácia obrátila a išli sme na železničnú stanicu.

 

Rozheganý červený žiguli si pomaly kliesnil cestu po rozkopaných cestách. Nočná stanica zívala prázdnotou až na pár objímajúcich mladých ľudí, ktorí pri vypočúvaní potvrdili, že boli vtedy v blízkosti kantíny a všetko videli. Nato mi odľahlo, lebo videli Miňa, ako im ušiel na opačnú stranu ako ja. Vtom sa policajná eskorta chcela vzdať prípadu a dokončiť svoj začatý spánok. Avšak na moju nespokojnosť a krik sme sa napokon rozdelili na dve skupiny prečesávajúce mesto. Jedna hliadka pozostávala z dvoch príslušníkov a druhú predstavoval kolega v uniforme a ja. Jeho ruka s baterkou šmátrala v tme opustených domov. Pre mojom prevzatí velenia a baterky sme po dvoch hodinách prezerania mesta skončili, lebo už nebolo viac ulíc. Len útržkom spomeniem, keďže bola sobota, po meste sme stretávali skupinky mladých, ktorí sa vonku bavili. Ich zábava spočívala v sedení na starých prašiakoch, pretože tu nebolo moc čo robiť. Jediná spoločenská sála bývalého kultúrneho domu žila svadobnou hostinou. Keď ma nechceli vpustiť dnu, zavolal som policajta schovávajúceho sa za rohom. Vtom to už išlo ľahšie. Majiteľka sály, alebo celého sveta odetá v tigrej koži mi prisľúbila pomoc, jednoznačne si nepriala nič iné ako môj odchod. Niekoľkokrát za noc sme stretli druhú uniformovanú skupinku a vymenili si skúsenosti. Asi o štvrtej ráno som bol nútený to vzdať.

 Moje vyhliadky na spánok boli mizerné, keď uvážim pokročilú dobu, dážď a spacák – nespacák.

Na otázky typu: „A kde si chcel spat?“, som odpovedal: „V hoteli.“

„Ale tu žiaden nie je“

„No to som ja ale nevedel.“

A tak ma zobrali ku sebe na stanicu. Policajná izba 6x3 metre znamená, že sa do nej vošli štyri dvojposchodové postele. Železné tyče, betónové matrace v neuveriteľnom sklone však boli stále lepšie ako zima a dážď vonku. Vďaka únave bol môj spánok takmer dokonalý a ním by možno aj zostal, nebyť vypadnutia pištole z púzdra chlapa spiaceho na druhom poschodí postele vedľa mňa.

 

 Vstával som zhruba o siedmej. Kocovina sa mi snažila trošku upratať, rovnako črevá robili svoje a tak som spoznal najhorší záchod svojho života. Keď som prišiel do miestnosti centrály a spýtal sa prečo netečie voda, nikto sa neponáhlal s odpoveďou. Teraz už priateľskí príslušníci, ktorých som si za tú noc zrejme „získal“, debatovali so mnou na priedomí policajnej stanice. Ostré vychádzajúce slnko bolo veľmi príjemné, čas ako stvorený na raňajky. Jeden z posádky mi podal jabĺčko. To klasické malé zvráskavené, rastúce určite niekde pri ceste, z ktorého polovica bola hnilá. Hrýzli ich všetci a zjavne si pochutnávali. Debata sa zviezla do súčasnej politickej a ekonomickej situácie. Dve fabriky v meste sú odstavené, v kine sa premietalo naposledy pred desiatimi rokmi. Ich výplata sa približovala desatine našej priemernej mzdy. Po smutných konštatovaniach som sa rozlúčil potrasením rúk a pobral sa ku rieke, kde by Miňo mohol ešte táboriť. Cestou malé zastavenie na miestnom trhovisku, kde predávali okrem pracích prostriedkov aj vodu a tak suchoty dostali zadosť. Pri rieke okrem tichého prúdu som nenašiel nikoho a tak moje kroky smerovali na stanicu. Prechádzal som okolo cigánskej uličky, ktorú som míňal z dostatočnej vzdialenosti. Ľudský rev sa v tomto prípade podobal zvieraciemu a neviem, či tam práve niekto nezabíjal svojho brata. V uliciach som stretával známych mladých ľudí, ktorí ma priateľsky zdravili. V kročil som do obchodu s potravinami. Na pulte boli dva syry, zopár bochníkov chleba, plno liehovín a vzadu viseli dve štangle salámu. Spýtal som sa na mlieko. Prekvapená predavačka mi odpovedala niečo ako: „To iba každý pondelok v dome pri kostole.“ Vypýtal som si teda 20dkg salámu, načo som sa dozvedel, že si ju kúpim buď celú, alebo nič. So syrom to bolo rovnako. Zobral som teda hrudu syra, bochník chleba a vyšiel som von. Na staničnej lavičke som zajedal ubúdajúci čas, keď sa vtom zjavil Miňo. Nasledovali objatia, rozprávanie príbehov a určitá spolupatričnosť nám zdvihla náladu. Vysvitlo, že on po potýčke utiekol prenasledovateľom, utáboril sa pri rieke a ráno sme sa tesne minuli. To sme už znovu sedeli v malinkej krčme na hlavnej ulici. Prisadli si ku nám miestni výrastkovia, ktorí s nami zapíjali veselé ráno. Vtom ma napadla scéna z nejakého akčného filmu, ako si ozbíjaní turisti kúpili späť svoje ukradnuté veci. Môj starý ruksak, ktorý by sa mi rozpadol do druhého dňa ma netrápil, pas a peniaze som mal vo vrecku, jediná cennosť bol starý fotoaparát môjho otca. Mladí sa po mojom príhovore zdvihli. Dal som im polhodinu, za ktorú odchádzal vlak, aby mi ho priniesli. Povedal som, že zaplatím nimi stanovenú cenu. Prešlo dvadsať minút a fotoaparát ležal na stole. Platil som 10-timi anglickými librami.

 

 Cesta spať bola navlas rovnaká, peši cez Užhorod na hranice. Pri prvej rampe pasová kontrola. Druhá rampa to isté. Tu sa však dozvedáme, že je nemožné z tejto strany hranice ísť pešo! Máme sa vraj vrátiť do mesta a ísť autobusom. Taxikári nám ponúkajú svoje služby. Nemáme peniaze, náš rozpočet sme minuli. Pokúšame stopovať. Otrhaných nás na hranici pochopiteľne nechce nikto vziať. Dožadujeme sa hovoriť s niekým z nadriadených. Chlap v maskáčoch sa tvári, že niekam volá. Nevolá nikam a my tu už stojíme hodnú chvíľu. Pýtame sa ľudí, či nás nevezmú. Vtom sa nás ujíma mladá pani aj s bábom vzadu a my po 50 metroch jazdy ďakujeme a vystupujeme. To je však len začiatok, absurdnosť tohoto štátu pokračuje, keď sme nútení behať po colnici a zháňať si pečiatky. Platí tu, kto má viac pečiatok ide skôr. Jeden z dvoch mladých v ďalšej búdke ma provokuje narážkami, či som športovec a chce si udrieť do môjho brucha – na výmenu, za pečiatku. Robím čo môžem, trvá na svojom. Privolím. Zasmeje sa a ponúkne nás cigaretou – novou ukrajinskou značkou. Poberáme sa ďalej cez ich DUTY FREE SHOP, kde je všetko za marky v najvyšších cenách. Slovenská kontrola prebehla veľmi rýchlo. Po vyše hodine vychádzame z colného priestoru a prvýkrát v živote od štastia bozkávam zem svojej krajiny.

 

Kúsok pred nami zastala LADA, vybehli z nej občania ukrajinskej národnosti a dali sa do otŕhania prícestných jabĺk.

 My sme pomaly vykročili a ešte pred začiatkom Vyšného Nemeckého pomaly vychutnávali chuť zlatistého slovenského moku...