VANUATU 5.-22. MAJ 2006

Prvi ludia prisli na Vanuatu okolo 1500 p.n.l. zo Salamunovych ostrovov. Po Quirozovi, Cookovi a dalsich prisli na Vanuatu prvi misionari v roku 1839. Ti boli hned zabiti a zjedeni ako aj mnohi dalsi. Dost dlho trvalo, kym sa podarilo nastolit vieru katolickej cirkvi.

19. storocie poznacilo krajinu velkym odlivom ludi, ked bieli vo velkom vyvazali cele osady, aby ich nasledne predali ako otrokov v Australii a inde. Takto populacia klesla z miliona na 100 000 na zaciatku 20. storocia. Niektore ostrovy ostali uplne prazdne. Vsetkych ludi predali. Nasledovalo britsko-francuzske kondominium, kde briti a francuzi mali rovnake prava, ale miestni nemali ani len domovsky status. Krajina fungovala dlho pod touto spravou, co ju poznacilo dvojakou vladou, dvojakymi zakonmi a duplovanou byrokraciou. Ked japonci obsadili Salamunove ostrovy, americania sa prave vylodili na Vanuatu. Na Santo si vytvorili strategicku bastu z piatimi letiskami a skvelym pristavom v zalive Segund Channel. Nezavislost Vanuatu dosiahlo az v polovici 80-tych rokov.

Je tu okolo 100 jazykov na maly pocet dnesnych 200 000 obyvatelov. Kazdy vsak ovlada okrem svojho jazyka dediny aj Bislamu [Pidgin English] a ak chodil do skoly tak aj anglictinu alebo francuzstinu. Niektore dediny su anglicke a niektore francuzske. Takze vacsina ludi hovori hned troma jazykmi.

Cas tu nikto nepozna, vacsina ludi nikdy nemala hodinky a preto je zbytocne pytat sa otazky ako: „za kolko, ako dlho trva“ a pod. Na vsetko povedia asi polhodinu, co moze znamenat aj dva dni - Vanuatu time.

Vsetci su velmi mili, stale zdravia, az mi je to neprirodzene. Citit sa velmi bezpecne.

Nikto nema vydat drobne. Ked clovek nieco zaplati, oni tie peniaze hned minu a nemaju nic. A tak nemaju co vydat.

Vacsina ludi pije kavu, [nie ako ju pozname my], pivo je pre nich moc drahe. Velka vacsina je sebestacna, vsetko si dopestuju.

Benzin stoji asi 70Sk/liter a tak doprava dosahuje astronomicke ceny. Vobec vsetko na Vanuatu je drahe, drahsie ako v Australii.

Vela ludi, ma vselijake zranenie po tele, rozne hrce a pod. Staci, ze si niekto rozskriabe postipane miesto od komara, to pri nesterilnych podmienkach zacne hnisat a po par tyzdnoch to vyzera strasne. Niekolko takych hrci znamena, ze clovek zostava lezat s velkymi bolestami. Uz male deti maju tie hrce.

Dennicek v skratke:

22.50 pristavam v hlavnom meste - Port Vila [36000 obyv], taxi do hotela, z hotela rovno na tmavu ulicu, kde sa da zrazit s clovekom iducim oproti. Pokial nesvieti mesiac, nevidiet nic - poulicne osvetlenie este nevynasli. Na tomto ostrove - Efate vsak aspon maju elektrinu. Pytam sa mladych, kde je najblizsi kava bar. Slovo dalo slovo a uz s nimi kupujem flasu whiskey a pivo, ktore sa doleje do flase - zaujimavy styl pitia. Po debatach na nabrezi sa presuvame do night clubu Mamu Bar, som tam sam biely. Je tu asi 200 ludi v miestnosti 7x5m. Vsetci tancuju, pri bare nikto. Pivo stoji $4, piati znudeni barmani len postavaju, nikto si ho nemoze dovolit a tak to skusam ja. Ked ponuknem mojich novych kamaratov, flasa sa mi vrati prazdna asi o 2 sekundy. Myslim, ze to bolo posledne pivo. Prichadza ku mne mlada zena, ktora sa mi v sekunde zakusuje do krku. Chalani ju hned odvadzaju a ospravedlnuju sa. Mna boli cely krk, nemozem prehltat a mam tam vytetovane jej dve celuste. Kazdu chvilu sa strhne nejaka bitka, kazdy to berie ako sucast zabavy. O 5.00 sa dostavam na izbu, balim veci a idem rovno na letisko. Sekuritak klaci na kolenach pod palmou, nechapem o co mu ide, vzapati vstava a v ruke drzi obrovskeho kokosoveho kraba, ktory zije na susi, rozpatie noh ma az 1 meter. Vyzera, ze o obed ma postarane. Krabov je stale menej a vlada apeluje na miestnych, aby tieto clankonozce nechytali. Po medzipristati na Santo, male lietadlo pristava skoro az na plazi na ostrove Malekula.

Na letisku - buda 2x2 metre, maly stolik a vaha, uschovna batozin - jeden z kutov, stretavam Skotku, ktora tu pracuje ako dobrovolnicka uz 3 roky a bola v kazdej dedine na ostrove. Ta mi prezradza, ze tento ostrov je uz dotknuty civilizaciou natolko, ze ziadna z dedin dnes nepokracuje v tradicnom obleceni a zvykoch. A tak uplne nahodne odchytavam majitela bungalovov, ktory prave vezie rakusana na vystupenie tancov Big Nambas. Chcem to vidiet a tak sa pridavam. Cakame pred dedinou, kym nas nezavola chief. Prichadza sprievod v tradicnom obleceni, predvadzaju svoje tance. Zeny maju na hlavach travove parochne zafarbene do purpurova. Podobne ladene su ich sukne. Chlapi nosia iba "nambu" - ochranu-obal-kryt [ako chcete] na penis. Kmen Big Nambas bol dlhu dobu najobavanejsi z celeho Vanuatu a dokonca ani policia si nimi nevedela poradit este v minulom storoci. Posledneho cloveka zjedli a uvarili v roku 1986! prave na Malekule. Ta generacia, ktora jedla ludske maso, este stale zije. Dnes vsak nosia tricka a vyzliekaju sa pred turistami. Divadlo za peniaze.

Vraciame sa cez zahrady s kakaom, papajou, vsetkymi citrusmi, burskymi orieskami, vanilkou a dalsimi v slovencine nepomenovatelnymi plodmi. Na severe ostrova sa usadzujeme na nadhernej plazi s najjemnejsim ciernym pieskom. Sme tu s rakusanom sami. Debatujeme, skvely chlapik, precestoval cely svet, spolu odchadzame do dediny, pozriet si Small Nambas. Vitaju nas mlade dievcata, ktore nam davaju vence okolo krkov, vsetci sa spravaju uplne bezprostredne. Muzika ide z tamtamov [ako ich volaju] - dute vydlabane kmene stromov, na ktore udieraju. Tancuju kuraci tanec, tanec s ohnom proti malarii - skutocne zaujimave. Nakoniec nam starsina ukazuje ako spravi ohen pomocou trenia drievka. A fakt - fici to. Fakt pekne, ale stale len divadlo. Dohadujem s miestnymi chlapmi futbalovy zapas, ale vsetci su dost shut down z kavy a tak nakoniec to vyzera, ze tak o 2 dni, by sme sa mohli zist tak z piatich dedin a zahrat si. Pri koeficiente Vanuatu time, to moze byt aj o tyzden. Vecer kava, ludia posedavaju vsade po dedine, vsetci su opat vypnuti. Kava ich uplne unavi, spomali, cely zivot sa premeni na jeden pomaly uzky prud myslienok, ktore nedavaju ziadny zmysel. Vsetci hladia do nepricetna, nikto tam vsak nic nehlada. Vecer sa k nam pridava cechoslovak.- akeze to stretnutie. Vylet na ostrov Reno, kam sa musime prepadlovat na malom uzkom kanoe. Vidime ludske kosti, obetne oltare, tamtamy. Chlapik dviha zo zeme kokosovy orech, ktory uz zapustil korene, otvara ho a my jeme spongiovitu hmotu, ktora chuti skvele. Vola sa to kokosova zmrzlina. Prechadzame meistnou dedinou a kupeme sa v nadhernom mori.

Na korbe auta spoznavam Atuarea, ktory ma pozyva ku sebe domov. Menim dedinu, ubytujem sa u neho v chatke z pletenych stien. Kracame dzunglou pozriet jeho zenu s detmi, ako oberaju kakao. Tie tam v dazdi sedia na zemi a cistia plody. Spolu vsetko pozbierame a nesieme asi 5 km do vykupu kakaa, kde sa susi. [proste dom po blatovej ceste smerom na sever] Po ceste vybavujeme este 1000 veci ako pozerame ako ide kopanie nejakej jamy, ako kosia travu, ako sedia na plazi a lamentuju, ako ide vsetko strasne pomaly, nikto nic nerobi alebo naopak vsetci vsetko. Priprava vecere trva asi 4 hodiny. Lap Lap - miestne jedlo z manioky. Korene sa ocisita, dost to ide tazko, potom sa nastruhaju na palmovej kore na kasu a ta sa upecie na nieco ako 3cm hruba placka. Nema to ziadnu chut, ale da sa to v pohode jest. Je to urcite lepsie ako taro, jam, kasavas, ktore sa jedia uvarene a to kazdy den dokola. Vsetko to vsak vyvazuje plno ovocia, hlavne grepy, ktore som pozhadzoval dolu zo stromu, chutia neuveritelne dobre. Tie nase chutia ako chleba, ktory sa upecie pred niekolkymi dnami.

Vecer davame kavu, uz po prvej miske citim jej silu. Nechem sa vypnut a tak si davam radsej veceru. Pred kavou sa nesmie jest, lebo by sa otravil zaludok a cely obsah by siel von. Zazil som to neskor. Spim kusok od Atuareho, v dialke pocut Koralove more. Rano nas budia kohuty uz od tretej. Nastupujem na korbu Toyoty, co je jediny dopravny prostriedok na ostrove. Teraz vsak uplne leje. Vtesnam sa medzi dalsich 15 ludi do priestoru na korbe 2x2 metre. Pod celtou, ktoru kazdy drzi z kraja nad hlavou zacina byt paradne dusno. Nohy si po hodine a pol v skrcenej polohe vobec necitim, polopriduseny vystupujem na letisku. Lietadlo meska, alebo vlastne len leti podla Vanuatu time. Takze tu travim pol dna v debate s mietnymi. Jeden mi ponukne, ci ho neodveziem jeho autom do dediny kupit kokosy. Aspon bude zmena. Vsetci su velmi mili, akosi vsak malo zvedavi, alebo mozno z toho mala co vedia, si nemozu poskladat otazky, ktore by sa chceli opytat. Vidim prvy mobil v ruke miestneho, ktory sa hra so zvoneniami. Pytam sa ho kolko stoji sms. Hovori, ze nevie, lebo ju este neposielal...

Pristavam na ostrove Australia del Espritu Santo ako ho v roku 1606 nazval spaniel Quiroz, ktory si myslel, ze objavil Australiu. Dnes ho kazdy vola len Santo. Vsetky hotely su uplne plne, lebo v nedelu je presne 400 rokov od jeho objavu a tak sa chysta obrovska slavnost s prezidentom, velvyslancami a pod. Stretavam sympatakov z Britanie, ktori ucia deti anglictinu ako dobrovolnici na severe ostrova Pentecost a rozpravaju mi zazitky o znasilneniach, tradiciach, kmenovych problemoch, cirkvi a jej ulohe v krajine, rozpore vo viere a mnoho inych. Pokracujeme s pivom na plazi. Rano snorchlujem na mieste Million Dollar Point, kam americania po ukonceni 2. svetovej vojny vyhodili plno vojenskeho materialu, auta, buldozery, tony vsetkeho mozneho. Kedze si vtedy vlada myslela, ze im to amici nechaju, nechcela zaplatit ani smiesnu sumu, za ktoru to vsetko chceli predat. A ti to radsej vsetko hodili do mora. Od vtedy ludia odtial vybrali co sa dalo a predali. Dnes je to skvely potapacsky zazitok. Na obed odchadzam na ponor do vraku lode SS President Coolidge - americkej vojnovej lode, ktora sa potopila v zalive v roku 1942, ked narazila na vlastnu minu. Kapitan chel cuvnut, vtom vsak narazil na druhu. Za 90 min sa cela lod potopila. Az na dvoch sa zachranilo 5000 ludi.

http://www.aquamarinesanto.com/coolidge.html

Klesame pomaly do hlbky 33 metrov, vnarame sa dierou na boku do utrob vraku. Zapiname baterky, plavame cez miestnosti plne nabojov, vidim buldozery, dokonca flase, lampy, zdravotne potreby, striekacka je ako nova. Neskutocny zazitok. V dekompresnym 6 metroch plavame 10 minut dookola a pozorujeme chobotnice a tisice ryb. Som nadseny. Chcem urobit dalsi ponor, ale 24 hodinova prestavka medzi letom je povinna. Nebudem riskovat dekompresnu komoru. Pozeram nadhernu bluehole, 18 metrov hlboke jazero s cirou vodou, chodim po starych US letiskach, z ktorych dnes zostali len rovne lucky. Vecer davam kavu s miestnymi v kava bare. Cestou na izbu vdychujem olejove vypary starych polkruhovych americkych hangarov, ktore su roztrusene po meste Luganville.

Komplikovanym letom mini lietadlom cez Maevo a Ambae sa dostavam na Pentecost. Po ubytovani ako jediny turista opustam Pangi a vyberam sa hladat vezu, z ktorej maju zajtra skakat ludia nieco ako bungy jumping, len stredovekym sposobom. Wilkin sa pridava ku mne, po ceste vasnivo debatujeme, je to sympatak, ktory sa stale smeje a viska. Prichadzame na lucku, kde objavujem asi 18 metrov vysoku vezu. Nemozem uverit ociam, vyzera to ako z minulosti, nabiehaju mi zimomriavky. Pristupujem blizsie. Cele je to pozvazovane iba lianami a tiez lianami zachytene o stromy okolo. Ludia chodia hore a dolu, kazdy nieco robi. Chcem sa tiez zapojit do toho stavebneho ruchu a tak pomaham nosit dlhe stocene liany, ktore treba natiahnut zhora dolu a koniec priviazat o strom. Leziem na uplny vrchol. Skutocna vyska moze byt 25 metrov, ked zvazim sklon svahu. Pytaju sa ma, ci si chcem skocit aj ja, vraj je uuuplne bezpecne. Nedovercivo, bez slov krutim hlavou. Prebehne mi hlavou myslienka, ze by som bol mozno prvy biely.., ale hned ju zavrhujem. Myslim, ze v to bolo v roku 1962, ked kralovna Elizabeth II navstivila Vanuatu. Bolo to mimo sezony, ked liany su neni elasticke a pruzne. Na jej pocest vsak chceli spravit naghol - land diving. To bol zatial jediny smrtelny pripad pri skakani. Blizi sa vecer, vsetko vyzera byt hotove. Konce lian su zabalene do bananovych listov, aby do rana nevyschli. Od hladu uz nevidim. Wilkin, ze najprv kavu. Davam s nim rychlo 2.5 misky v bare [rozumej slamena buda bez svetla, v uplnej tme clovek do seba hodi kokosovu misku plnu blatovej vody a sadne si na pen]. Hned zajedam vydatnou vecerou. Citim, ako mi kava stupa do hlavy. Fakt sila, hlavu mi zviera krc, uz aj brucho, cely sa citim ako v ohni. Vybieham z chyze smerom na plaz. Vecera ide von aj s kavou. Aspon uz je klud. S pulzom na spankoch si liham.

Rano sa hned vydavam ku vezi. Prislo 6 turistov z Efate, ktori priletia chartrovym letom len na ceremoniu a na obed letia spat. Skace 13 ludi z roznych vysok zdola hore. Priviazany za clenky skace hlavou dolu a dopredu. Liany sa natiahnu a v momente trhnutia sa vahou zlomi cela platforma, z ktorej sa skace. To stlmi trhnutie. Pad na chrbat do preoranej zeme, vyzera ze az tak neboli. Mlady dopadol na zatylok a nevie sa postavit. Vyzera to dost zle. Vtom priskakuje starsina, chyta chlapca za hlavu a snazi sa mu ju vytrhnut aj s korenom. Po tretom raze je chalan ok a uz sa smeje. Dost svojrazna metoda ako zabranit zacviknutiu miechy. Pan Hackett z Noveho Zelandu videl tieto skoky, zobral elasticke lano a hodil si to z mostu v Queenstowne asi 20 rokov dozadu. Vynasiel bungy a odvtedy sa skace vsade.

S mojim partakom natahujeme siet pod koralmi. Snazime sa chytit niektoru s nadhernych modrych ryb. Dari sa iba jednu pasikavu, ktoru mam na veceru. Neskor sa vydavam s Wilkinom na pochod cez ostrov na jeho vychodne pobrezie pozriet Pacifik. Moj smer je Longbwe, dedina vo vnutrozemi, kam nikto nechodi a ludia by tam mali zit ako kedysi. Po poldni zeraveho slnka prichadzame do malej osady Lonlibli. [mapa v Lonely Planet ukazuje dediny nespravne] Vsetci su obleceni tradicne, namby a travove sukne. Viem, ze idem dobre. Chlap sa mi snazi predat staru kamennu sekeru, ktorou este jeho praded rubal drevo. Potom sa skoncila doba kamenna, ktoru dnes vystriedala doba zelezna. Okrem maciet a jedneho hrnca nevidim ziadne znamky civilizacie. Ostatne nadoby su bambusove trubky. Chyze maju strechu z palmovych listov takmer az po zem. Nemaju dvere ani okna. Vstup pod strieskou je zabezpeceny proti zvieratam. Ohen sa robi priamo v dome, dym vychadza otvorom nad vstupom. Vraj to spevnuje stavbu, vnutri je vsetko cierne neda sa tam dychat, tiez su tam vsak neni komare. Zo starej chyze vychadza zhrbena starena, ktora vyzera ako striga z ruskych rozpravok. Ludia tu stale veria na cary, cierna magia je tu velmi silna. Cloveka vraj mozu aj zabit, prezradza mi Wilkin. Ludia su velmi povercivi. Divam sa na nu s repektom, ona sa vsak na mna ani nepozrie. Dozvedame sa, ze chief z Longbwe nie je v dedine a nemozeme tam pokracovat, dokonca ani na Varsare, lebo to je cez ich dedinu. Chief je kral, bez neho sa v dedine nic nepohne, on rozhoduje. On musi zabit 100 svin, aby sa nim stal. Jedna svina stoji aj $400 a to je obrovsky majetok. Ked nie su peniaze, vsetko sa meria na svine. Zena - nevesta sa tiez kupuje, stoji 80000 Vatu tj asi dve svine. Kazda svina musi byt odrastena a musi mat velke kly, podla toho sa pozna jej hodnota. Kel je dokonca aj na vlajke Vanuatu.

Mierim teda na vychod druhou cestou. Cakam na Wilkina, medzitym vidim vykukovat spoza travy zvedave hlavy. Utekaju prec. Boja sa. Zasa sa priblizia a schovaju sa. Kricim a mavam na ne. Po 10 minutovej hre na schovavacku sa 3 zeny osmelia predsa len prejst okolo mna. Zachovavaju si vsak najvacsi mozny odstup a obchadzaju okolo mna ako okolo priepasti. Nechapave pohlady sa snazia dopatrat kde sa tu beriem. Po minute miznu ich tela odete len v travovych sukniach za zakrutou. S Wilkinom pokracujeme dalej v druznom rozhovore, ked mi vynara tajomstva kultury tejto ostrovnej krajiny. Po dlhom hladani nachadzame dedinu Bunlap, poznacenu turizmom, kde ludia poznaju tricka, ale iba 20% z nich ich nosi. Prinasaju nam lap lap a taro. Miestni si zatial vyberaju navzajom vsi. Tito ludia mrtvych nepochovavaju, iba ich odnesu do lesa a to miesto je nejaky cas tabu. Nas zatial zabava asi 20 deti, ktore sa biju, hraju, organizuju medzi sebou zapasy. Starsi vyberu, kto sa bude s kym bit. Ked niekto nechce, dostane bitku od starsieho. Kazdu chvilu je niekto na zemi a place. Nikdy to vsak netrva dlho. Radost nastane, ked si to cez zemite ihrisko zacne skracovat prasiatko. Organizovane sa ne neho vrhnu, snazia sa ho chytit. To sa opakuje kazdych 10 minut. S Wilkinom sa neuveritelne zabavame a smejeme. Uz nevladzem. Uz aj mali 4-rocni chlapci nosia nambu. Cerstvy list si obkrutia okolo udu a koncek listu si zalozia za korovy opasok. Ked list uschne, musia sa prebalit. Jedno to prebalovanie som videl, maly chlapec si dokonca zo sebou zroloval 2 nahradne listy, na com sa strasne vsetci smejeme. Stmieva sa, prisiel cas kavy. My cakame na pozvanie. To prichadza. Cistenie, drvenie, zmykanie, cele to trva asi 2 hodiny. Sedime v nakamal, velkom dome v strede dediny. Zeny sem maju zakazany vstup. Pytam sa na co viem, az kym sme neni vsetci vypnuti. Nieco este tlacime do zaludkov, potom uz len tma, jacanie prasiat a kohuti rev z kazdej strany. Sniva sa mi ako ich postupne zabijam, jedneho kohuta po druhom az pomaly utichaju. Budim sa rozbity, preudeny, nevyspaty. V dedine je nejaka hadka. Nesu mrtveho kohuta, v noci zomrel. Nehovorim nic. Deti nas odprevadzaju, ukazuju skratku cez dzunglu do dediny Bulaut. Pytaju si peniaze. Rozmyslam, co by som im dal a tak pri rozmyslani zapiskam na trave. To ich uplne zmrazilo, chcu vediet ako to robim. Je zaplatene. Cez dzunglu sa vydavame hore kopcom. Po par hodinach sme na rozdvojke a Wilkin je z toho zmatany. Pytal som sa ho este predtym co mu povedali, aby to nezabudol, ale nic. Spominam ako sme s Longim a Palikom bludili pocas noci v Karpatoch. Rozhodujeme sa pre tu lavu. Po chvili dobiehame dedka, ktory ma len nambu a pletenu tasku cez plece. Jeho koza je ako ocel, tento chlap nemal na sebe nikdy nic oblecene. Jeho zive oci prezradzaju, ze minuly vecer nepil kavu. Isli sme zle. Prava cesta , ktora sa zuzila na 10cm siroky pasik pre odvod vody nas doviedla do dediny. Vsetci sa schadzaju, kazdy si ma obzera. Niektori sa ma prisli dotknut. Dozvedam sa, ze som prvy biely v ich dedine a vela ludi tu este bieleho cloveka vobec nevidelo. A pri tom som stale tak blizko civilizacie. Nikto vsak o tom nevie a tak tito ludia zostavaju skryti so svojimi zvykmi. Deti z tychto dedin nechodia do skol. Vsetci sa zivia tym, co dopestuju a predajom kavovych korenov. Su sebestacni, nic si nekupuju, neplatia ziadne ucty. Nemaju ani zachod, chodia do dzungle. Ako toaletny papier pouzivaju kokosovu supku.

Nemozem sa moc pohybovat po dedine, lebo tu tiez nie je chief. Nemal by som ani vstupit, ale cesta nas sem priamo doviedla a uz sme tu. Pokial mi chief neda povolenie, nesmiem ani fotit. Wilkin sa boji, aby sa nenarusil krehky vztah. Opustame dedinu, chce to dlhsi cas zostat na mieste a vychutnavat si tu atmosferu. Po ceste narazame na skupinu chlapov, ktori tlacia kavu do vriec, ktore potom neskor nalozia na lod. My zostupujeme dolu do osady Ratap. Nikde nikto. Cakame v nakamale, ludia pomaly prichadzaju. Asi polovica z nich, hlavne zeny uz nosia tricka. Predstavuju mi chiefa, zasadneme asi 25 chlapov a zacina kavovy maraton. Dym z ohna sa dokonale rozprestrel po dome. Nevidiet nic, funguje iba mala petrolejka. Citim sa ako zavaleny v bani s pocitom, ked uz zomriet, tak zkavovany. Chlapi cekuju moje pitie kavy a zjavne ich nieco znepokojuje. Pytam sa Wilkina, on mi neochotne objasnuje [boji sa aby som sa neurazil], ze vobec neplujem a negrgam a nerobim, vsetky tie hnusne gesta okolo toho, z ktorych mi je po niekolkych hodinach pekne zle. Vysvetlujem, ze v mojej kulture to nie zvykom a povazuje sa to za neslusne. Vsetci napato pocuvaju, nerozumeju, ale chapu. Posledna cast domu je tu vyclenena nato, aby tam dotycny po vypiti kavy prisiel povypluvat vsetko co ma v utrobach, cim viac zvukov vydava, tym viac mu kava chuti a to je dobre znamenie. Preto si mysleli, mi ich kava nechuti. Uz po neviemkolkej miske sa skusam postavit, ide to tazko, kroky su pomale, musim si ist lahnut. Wilkin ma ide pozriet, uistuje sa, ze som ok. On sam prichadza po hodine a s problemami si liha. Moja moskytiera sa osvedcila. Este keby fungovala nejaka proti kohutiemu revu. Zobudzam sa velmi unaveny, chief mi stiska ruku, je rad, ze som s nimi zostal. Vyrazame na pochod. Chcem ist spat ist cim skor, lebo mi ubudaju sily. Snazim sa co najviac pit, ale o kvalite vody mozem len pochybavat. O tej v kave ani nehovorim. V tej si umylo ruky a usta vsetkych 25 chlapov. Cestou stretavame plno miestnych, ktori mi automaticky odskakuju z cesty a nechapu, kde sa tu beriem. Prichadzam spat do Pangi, hned jedlo a postel. Rozlucka s Wilkinom, nevie pisat, tak smolime jeho meno a adresu. Davam mu svoje okuliare, velmi sa mu pacili. Nechcel ziadne peniaze, bol rad, ze ma moze sprevadzat. Dohodli sme si vymenny obchod na zopar dalsi veci, ktore si posleme cez more. Cakam na lietadlo uz 3 hodiny, je skoro tma. To najmensie z Air Vanuatu. Pilot sa velmi ponahla, hovori, ze nemoze letiet po tme. Po ceste je uplna tma, GPS tu nie je, on s malou baterkou skuma mapu. Cestujuci sa s hrozou prizeraju. Teraz pozera malu skicu sklonu pri pristavani, som naozaj rad, ked pristavame, lebo som uz planoval nudzove vyskocenie tesne nad hladinou s vestou na sebe. Slovo zralok, mi uz po niekolkych rokoch nic nehovori. Uz viac sa bojim, ze ma zrazi auto.

Noc na Efate a rano let na Tanna. Celu noc som sa potil, mrzol, triasol a tak dokola. Rano mi nie je o nic lepsie. Stretavam znovu Skotku, uz asi stvry raz. Ostrov Tanna na juhu je chladnejsi, zacalo prsat. Trak nas vezie na druhu stranu ostrova, nevidiet na meter vdaka hmle. Este pozerame tanecny prednes miestnych, ktorych zastery prezradzaju ranne misionarske aktivity. Hned liham do postele. Vstavam len na veceru s miestnou kapelou kohutov. Zoznamujem sa s Johnom vulkanologom, chalani z Luxemburgu su dost vtipni, akoze, pri pristati v Luxemburgu musi clovek zosadnut na runway v Nemecku, prejde cez Luxemburg a vystupi vo Francuzsku. Dansky spisovatel sa zasa zaobera vztahom cirkvi a tradicnych kultur, Tasmanci maju svoje pribehy o Abikoch, dve Quebecanky doplnaju atmosferu, proste nadherny vecer. Ja sa znovu trasiem, mam na sebe vsetko, spacak a dve deky. Vonku je asi +20. Do rana postupne odhadzujem vrstvy a citim sa dobre. Vyrazame po ostrove, poobede na sopku Mt.Yasur. Je to jeden z mala dostupnych vulkanov, kde sa da vyjst na vrchol, pozerat dolu do klokotajucej lavy a vidiet ju vybuchovat. Zacina opat prsat. Neda sa fotit, divadlo je vsak nadherne, lava vytriskuje nepravidelne, niekedy niekolko desiatok metrov nad obzor. Sme asi 150 metrov od kratera. Sopecna bomba leti rychlostou az 200 metrov/sekundu, ak by vystrelila na nas, nie je co riesit. Stojime tam asi 2 hodiny v dazdi az do uplnej tmy. Po tme sa rukou nahodne dotykam obrovskeho pavuka, zdrha, ja tiez. Rano cez trh na letisko a spat na Efate.

Hned do muzea, sprievodca mi kresli obrazky do piesku, ktore sluzili ako hieroglyfy. Bolo ich okolo 1000 a kazdy mal svoj vyznam a pribeh. Kreslia sa jednym tahom. Najprv sa utvori geometricka mriezka a potom sa vynara obrazec. Dnes su orazce zaradene do Unesco ako kulturne dedictvo krajiny. Navstevujem miestny trh, zistujem, z netu zistujem, ze sme prehrali s Kanadou. Pivo s cechom Tauchmanom na nabrezi. Ranajky s Johnom, na motorke za zralokmi, korytnackami. Ostrov je plny poli a kokosovych plantazi, krajina je dost nudna. Na letisku sa dozvedam, ze lietadlo je stale na Zelande a dnes neleti. Ubytuju ma v 4*hoteli s jedlom, co ma dost nebavi, lebo tam neni co robit, citim sa ako v dome dochodcov. Uz som chcel byt doma, aby som si oddychol po dovolenke ;-) Kupanie na Iririki, maly ostrov v zalive. Rano ostvov Mele, snorkel, podvodna postova schranka a hned na letisko. Let je stale zruseny, zase do hotela, zase citim horucku. V nemocnici dnes odber nerobia, caka tam asi 200 ludi. Padam do postele, let nie je ani poobede. Jedine lietadlo sa im nedari opravit. Konecne prichadza doktorka, berie ma do sukromnej ambulancie, berie krv, ziadny virus. Hovori, ze mam vsetky priznaky malarie, ale nie je v krvi. Beriem antimalarika, o 2 tyzdne skontrolujem krv, snad bude ok. Prelezim noc, rano konecne odlet. Z letiska rovno do roboty... a hned na stavbu. Alo.